Rodinné tajomstvo

Každý ma nejaké to jedno-dve tajomstvá, ktoré si necháva len pre seba. Existujú aj rodinné tajomstvá typu "synovec sexoval so svojou sestrou a mama ich natáčala" a tomu podobné.
Až do toho osudového dňa, 21.7.2009, úplne náhodnou témou som sa dozvedela kturo udržiavané tajomstvo nášho rodu...

prázdniny, 10 rokov dozadu
Boli sme s krsnými na chate, šantili sme, hrali sme sa atď a keďže už niekoľko rokov máme ako obľúbených domácich mazlíčkov štrečky, tak samozrejme museli tam byť s nami! Mali sme dvoch, jedna hyperaktívna furt kúsala druhú flegmošku, tak sme im rozdelili klietku napolku (legovou stenou) a každá žila sama. Klietka sa otvára zhora a neviem prečo ale všetky naše škrečky radi rúčkujú. Nadišla noc. Vetrík fúkal, my deti sme krásne spinkali, rodičia tiež. Noc prešla do rána. Vyjdeme von a verandu, ideme dať škrečkom (opravujem, už len jednému(!) škrečkovi...) vodu a... Flegmoška si krásne spinká, a po hyperaktívnej ani pachu ani sluchu. Utiekla nám tak, že sa precpala cez horné dvierka. Odvtedy dávame na klietku knihy (jednej obal to už schytal a kniha viac už obal nemá:D) aby ďalší chlpáči neušli. To bolo plaču vtedy... Ale naši ma čičíkali, že však si teraz žije na poli medzi svojimi. Ufff, aspoň že tak:)

Osudový deň, 21.7.2009
Boli sme na rodinnej dovolenke. Všetko je ok, nik sa s nikým neháda (aj ja sa divím:D)a začali sme sa baviť dačo o chatách až to prešlo ku chate krsných a ja na to:"To si pamätám, že raz nám tam škrečok utiekol, to bolo také zlé..." a tato na to:"Keby len utiekol..." No tak teda MOMENT!!! "Čo? Chce mi tu niekto niečo povedať?!?!"

REALITA: prádniny, 10 rokov dozadu
Nadišla noc. Vetrík fúkal, my deti sme krásne spinkali, rodičia tiež. Noc prešla do rána. Vyjdeme von a verandu, ideme dať škrečkom (opravujem, už len jednému(!) škrečkovi...) vodu a... Flegmoška si krásne spinká, a po hyperaktívnej ani pachu ani sluchu. Naši nám povedali, že utiekla. Ak sa útekom nazýva vyrúčkovanie škrečka na mriežky, snaženie sa prejsť cez širšie mreže na otvore, následné uviaznutie tam a zadusenie sa, tak prosim... Krsná sa mu vraj snažila aj umelé dýchanie dať.
A kniha sa na klietku dávala preto, aby ďalšie škrečky nemali šancu precpať sa tade a obesiť sa...
:(

Čo to, doprdele, vysielam do ovzdušia?!

Piatok: idem s Lesi po centre mesta. Bavíme sa, smejeme atď a zrazu ku mne pristúpi slušne vyzerajúci chlapík v obleku a jemne ma upozorní:"Slečna, niečo vám padlo!" Ja nahodím zhrozený ksicht, že čo to len mohlo byť a spýtam sa mimovoľne:"Čo?" A on na to:"Úsmev!" a odkráča preč.
Pondelok: idem od Ričího smerom domov a sedím v buse takmer najviac vzadu. Ešte dozadšie si sadne jedna ženská. Po chvíli sa ma pýta:"Kočka, nemáš 20 centov na cigarety?" Ja odpovedám s čistým svedomím že nemám (lebo som fakt nemala) a dali sme sa do reči a bavili sa celú cestu. Čudné...
Utorok: idem do autoškoly. Sedím takmer vzadu čelom k posledným piatim sedadlám. Jedno je obsadené, 4 voľné. Sadnú si tam traja robotníci, štvrtý sa už nezmestí, tak si sadne vedľa mňa. Počúvam rádio ale mám ho tichšie nech mi nevybuchnú uši a zrazu počujem od jedného zo zadných sedadiel:"No čo, jak sa ti sedí? Pekná, čooo?" Chlap vedľa mňa kukne na mňa a odpovedá:"No hej, všimol som si, ale na mňa je trochu mladá." (zázračná sila dvoch copíkov:D) Vystúpili tam kde ja, lenže našťastie ma na zastávke už čakal kamoš...
Streda:"Stojím (kde inde ako) na zastávke a jediné miesto, ktoré je o 11:55 v tieni je tieň, ktorý vrhá pouličná lampa. Tak som sa doň postavila. Po chvíli došla za mnou taká pani a postavila sa vedľa mňa veľmi pochvalujúc moj "bystrý um" a šikovné postavenie sa do tieňa chudej lampy. Došiel mi bus, tak som jej povedala nech si ho užije...

Normálne, človek aby sa bál chodiť po uliciach =O

Prečo neverím (?)

Kedysi (ja to volám "Temné obdobie", ale nie pre to, o čom tu budem písať;)), sa ma jeden Vtedy-ešte-kamarát spýtal prostú otázku. Popravde, nechávam si históriu konverzácií a pol hodinu som to doteraz hľadala, aby som to mohla presne odcitovať ale v tej spleti som to nenašla. A po chvíli ma prešla chuť do hľadania. Nie preto, že by to bolo zdĺhavé. Ani preto, že nemám čas. Ale...
Ale k veci!
Spýtal sa ma jednu prostú otázku, keď sme si písali cez nejaký chat. No a teraz už k tej otázke. Znela nejak takto: "Prečo vždy keď ti dám pochvalu tak utrúsiš niečo ironické? Prečo neveríš, že by som to mohol myslieť úprimne?". A potom to prešlo do debaty o tom, prečo neverím ľuďom. Neviem, čo som mu vtedy na to povedala, len zhruba... Mám to proste asi v povahe. Nemôžem im 100% veriť. Napísala som niečo také. Presviedčal ma, že veď takto sa žiť nedá atď.
Nevadí. Môj život riadim ja. Som len opatrná, lebo sa bojím spálenia.

Ako život plynul, začala som veriť. Nie každému, len piatim ľuďom ale to skutočne. A viete ako to skončilo? Jeden ma už ani na ulici nepozdraví, keď je s frajerkou. Druhá je ľahko ovplyvniteľná tak v domienke lepšieho "zisku" presedlala inam. Tretia vytrvala. Popravde, je to moja sestra. Štvrtý sa bude ešte spomínať, ale ten vytrval. No a ten piaty? Tak ten je autor otázky.
Odišiel v čase, keď som mu veľmi dôverovala. Pretože ma presvedčil. Svojimi rečami a činmi. Iní ľudia by to nazvali naivitou, ale takýto prípad to vážne nieje.

Dôvera naštrbená.
A povedzte mi, ako sa dá po všetkých udalostiach vôbec ešte niekomu VERIŤ?

Čas plynie. Že časom sa rany hoja je známe motto... pravdivé.
Objekt dôvery na obzore. Namotala som sa, priznávam. Nechcela som dôverovať, vážne nie. Lenže ja ľudí nehádžem do jedného vreca. To že je taký jeden neznamená, že aj druhý.
Dala som šancu. Oklamal ma. Priznal sa. V tak hlúpej veci, že to snáť ani neni možné. Musela som sa nad tým až smiať.
Dôvera naštrbená. Dávam druhú šancu. Ale iba raz. A iba druhú.

Takže odpoveď na otázku znie: "Rada by som dôverovala, ale nedá sa. Chcela by som, ale nedá sa. Po tom všetkom... Snažím sa, ale myslím, že 100% dôvera nikdy nedosiahne. Bojím sa popálenia."

ďakujem za otázku

Trpezlivosť ruže prináša... ALE JA NECHCEM ŽIADNE DEBILNÉ RUŽE!!!

Na začiatku každý dostal 100% trpezlivosti. Postupne ako človek žije ďalej a ďalej je skúšaný rôznymi "nástrahami". A trpezlivosti ubúda a ubúda...
Prvý deň na trpezlivosti hrdo svieti stovka.
Druhý deň na trpezlivosti svieti stovka.
Tretí deň stovka začína blikať, tak sa večer nahradí deväťdesiatkou.
Štvrtý deň ste už otrasení, že to včera tak kleslo a nevydržíte to a niečo pre to spravíte, ale nemá to cenu a ajtak trpezlivosť klesne na 80%.
Piaty deň ešte žijete zo včerajška, tak trpezlivosť ostáva neznemená.
Šiesty deň zase začínajú pochybnosti, keďže vy sa stále snažíte ale každému je to úplne ukradnuté a trpezlivosť klesá a klesá a klesá a kle...
Siedmy deň klesať neprestáva... 50% ...
Osmy deň dosiehne 10% keďže vás už vážne tlačí čas a aj nervy sa začínajú priečiť vašej ľadovcovej vôle.
Deviaty deň trpezlivosť dosiahla 3%. Všemožne sa snažíte, ale ajtak klesá. Hlavne na to nemyslieť! ...ale ajtak klesá.
Desiaty deň si trpezlivosť pomyslí:"Kurva, tak to je ale drzosť!" a klesne na 2%. Keby bolo po jej vôli, tak je veľkosti -82% lenže hrdo ju zastavujem, pretože (jak je opak trpezlivosti?) antitrpezlivosť premieňam na nabrúsenosť.
Desiaty deň večer trpezlivosť začne surfovať po nete a hľadať si tabletky na ukludnenie, lebo sa nechce vzdať posledných dvoch percent..............