I´m dreaming

Zrazu mi celý svet zastal. Nechcem vedieť, ako som vtedy asi vyzerala...
Niečo mi povedal, konkrétne mne, tak som sa naňho pozrela. Z môjho uhla pohladu mu bolo celkom dobre vidieť do tváre a... vtedy sa to stalo. Primrazilo ma to asi na 2 sekundy (alebo minúty?) než som sa spamätala a odvrátila pohľad. Tie oči...........

vyzeral presne ako ON. Mal PRESNE TAKÝ ISTÝ POHĽAD!!! To snáť ani neni možné!!! Môže sa niekdo tak veľmi podobať na niekoho iného??? Booože, viete si predstaviť koľko mi to dalo námahy sa potom na neho stále nepozerať? Hľadala som rozdiely. MUSIA nejaké byť, však to neni možné... a objavila som.........

rovnaký úsmev. Nesmiem (alebo musím?) ho už nikdy stretnúť!!! Alebo ešte aspoň raz... jediný posledný raz....................

Myšlienky

"Chceš mi ešte niečo povedať?"

Nádych.
Som strašne šťastná. Veľmi. Naozaj, najšťastnejšia na svete. Najvďačnejšia som za každú sekundu, kedy môžem stáť tu spolu s tebou. Len tak stáť a obímať sa.
Výdych.
Pritisnem sa bližšie. Milujem ťa. Strašne ťa milujem, veľmi veľmi. Prosím ťa, čítaj mi myšlienky. Milujem ťa.
Nádych.
Objala som ho tuhšie. Bojím sa to vysloviť, tak mi prosím, čítaj tie myšlienky. Všetky tie veci. Proste to všetko je tak... tak... tak ÚŽASNÉ!!! Musím ti to povedať...
Výdych.
Doriti. Pevne zavriem oči aby som zabránila slzám.
Nádych.
Prečo nedokážem nič povedať? Len sa tu pritískam, otváram a zatváram oči a všetky vnútosrnosti mi kričia. Hlas mi však zlyhal a vydal len akýsi povzdych.
Výdych.
Milujem ťa. Tajne si utriem slzičku. Zadržím dych.
Nádych.
Je proste taký skvelý, tak úžasný. Závidel si už niekdo vlastné šťastie?
Výdych.
Počujem tlkot jeho srdiečka. Najkrajší zvuk na svete. Milujem ho. Skutočne.
Nádych.
Výdych.
Nádych...

"Nie, nič."




...článok s omeškaním pol roka. Nebola odvaha:)

Pri svetle slnka :)

Vždycky je naděje :)
Aj teraz:) Neviem, čo ten chlapík tam hore robí, ale robí to fakt dobre:)))
Ajtak si radšej netrúfnem vopred sa radovať... ale ajtak, ĎAKUJEEEEEEEEEM za momentálny pocit bezpečia a úlavy.

:)

Pri svetle mesiaca

Aký je to pocit, keď vám niekto pomaičky trhá dušu aj srdce na kúsky? Vy sa môžete len prizerať a nezasiahnuť, lebo viete, že zasiahnuť sa v tomto prípade nedá. A ani nechcete... srdce s rozumom sa dostáva do konfliktu, márne mu vysvetluje, že keď nezasiahne tak praskne a celý rozum sa môže potom strčiť, lebo zanikne aj on.
Bolí to. Veľmi to bolí. Cítite každú naťahovanú bunku tela, až kým nepraskne. A potom pokračuje ďalej. Tak veľmi to bolí. Cítim každý zárez do môjho tela, zvíjam sa na zemi, krútim sa v agónii ale nikdo ma nevidí. Fakt veľmi to bolí, keď vám dušu trhajú napoli. Už nemôžete nič robiť, toto je jedna z vecí, ktorá sa vás tak týka ale zároveň na vás tak nezáleží.......
Čas naberá na rýchlosti, minúty sa stávajú sekundami, hodiny minútami. Každý večer zaspávam s pocitom ďalšieho premárneného dňa, ktorý sa už nikdy viac nevráti. Všetky hádky... ono je to vlastne zbytočné, už na tom nezáleží. Už nezáleží na ničom. Keď viete, že raz vám to srdce predsalen roztrhnú.
Viem, že ešte o nič nejde. Ešte nie. Hoci každým dňom... každým poondeným dňom sa to blíži. Viem to. Veľmi to bolí. Veľmi.....
Posadím sa na múr a budem pozorovať mesto z vtáčej perspektívy, budem sa prizerať z na veci, ktoré ja neovplyvním. Budem sa prizerať a možno sa niečo stane.
Vždycky je naděje.

Oni

Mmmmmm... Čo o Nich môžem povedať? V prvom rade to, že ma strašne priťahujú. Neviem, čím to je, ale každý pohyb, ktorý urobia, každé slovo, ktoré povedia, ma nútia otáčať sa tým smerom.
Niesú pekní ale majú to... to... NIEČO! Presne to niečo, čo ma tak kurevsky priťahuje!!! Majú to proste v krvi (doslova?).
Krásny starobylý nábytok, čo ich obklopuje ma maximálne fascinuje. Tak isto ako aj ich spôsob života. Sú takí... SVOJSKÍ. Nepoznám nikoho, kto by sa čo i len malinko ponášal na nich. Starý dom vyúsťuje do ešte tajomnejšej záhrady so stromami, ktoré skrývajú bohviečo. Človek sa tam normálne bojí vstúpiť, aby ho ešte niekedy našli živého!
Výzor? Bledá pokožka kráste kontrastuje s očami. Viac som si stihnúť nevšimla, alebo ma to nezaujíma. Na pohľad zvláštni, tak nechápem prečo si ich v dave vždy všimnem.
Objavujú sa na počkanie. Jediná myšlienka garantuje stretnutie do 24 hodín. Som rada v ich spoločnosti, dokonca ju aj vyhľadávam. Aj keď viem, že by som nemala. Je to ako droga. Jedna dávka a chceš viac. MUSÍŠ mať viac!!!
A On sa Im náramne podobá. Výzorom, správaním, myslením. MILUJEM Ich spoločnosť a musím ju mať v pravidelných dávkach. Sú ako droga. Chcem Ich. Chcem Jeho. Spojiť našu krv, aby sme boli ako jeden. Je ako droga. Jeden dotyk a všetko bude zas fajn...




...btw.: as usually,keď je že "výplogy mojej mysle", tak to neni skutočné, nefetujem, nedrogujem (takže netreba volať políciu na mňa alebo psov do mojej školy:D), ani nič podobné, to mi len smrad z akvárka lezie na mozog:D
...btw2.: obrázok úpne nesúvisí s textom:D ale podľamna vyzerá magicky:)

Calm down, mylady ;)

Zrazu som prudko, ale potichu, zaryla nechty do stoličky, o ktorú som sa doteraz opierala. Tá veta mi vzala dych (alebo zrýchlila?)...
Sedí tam a kýva hlavou nad ponúkanou možnosťou. "Pomôže to!"
Veď na tom predsa nieje nič zlé, jejda, prečo to tak prežívam? Pohne rukou.
Ach božŽžéé, ja chcem ísť preč. Nie, PROSÍM NIE, nenúťte ma dívať sa! Utečiem, iste utečiem!!! Aj keď to nebude príliš rozumné a bude to vyzerať maximálne čudne, ale... Nedá sa. Pohnem myšlienkou, no nohy ostanú prirastené na mieste.
Z pohára ubúda. Myšlienky šalejú. Oči tikajú zo strany na stranu aby sa vyhli najhoršiemu pohľadu v živote. Pohľadu kaziacemu ideály, ako to stihla okomentovať citlivá časť môjho Ja. "Doriti, NEPREŽÍVAJ TO TAK, ŠAK SA ÚPNE NIČ NEDEJE!", chudák môj rozum, má to so mnou ťažké... Niekto si pýta rezance a v pozadí idú správy. Ajtak som to kútikom oka zazrela. "NA TOM PREDSA NIEJE NIČ ZLÉ, TY BY SI SPRAVILA TO ISTÉ!!!", prehovoril ten kúsok zdravého rozumu. "Áno, áno!!!", dodávajú všetky bunky tela.
Zdravý Rozum mi za 5 minút všetko vysvetlil. Poslednú dobu si veľmi rozumieme a to sa mi páči:)
"Hneváš sa? Je to zlé čo sa stalo?"
"Nie:)", ...môžem byť z času na čas aj úprimná, nie?:)
Je to vporiadku:)

"I know what you did last summer"

Taká maličkosť a akú radosť vie urobiť. Hlavne keď do nás vdýchla to stratené... Naširoko som sa usmiala hlavne preto, lebo som sa na krátky okamih začala cítiť znova sama sebou.
Zrazu som to uvidela. Pohľady sa nám stretli, tak som rýchlo odvrátila pohľad šťastná, že už sa viac niet na čo pozerať. Bol to len záblesk. Zlomok sekundy. Silný, prenikavý, zvláštny zlomok sekundy, ktorý skončil jediným otočením hlavy. Nechala som sa unášať vo víre krásnych slov. Avšak len na okamih.....................
Tak som zavrela oči a nechala som do seba prenikať atmosféru krásy a toho slova, čo sa vždy tak strašne bojím vysloviť. Keď som ich otvorila, prihováral sa ku mne nový deň. Jeden deň sa znova zobudíte a zrazu si uvedomíte, že tu niečo nesedí. Že sa niečo stalo. Že vonku je síce veľmi krásne ale niekde ľudia ajtak kričia.
Pokojne sa tvárte, že sa vás to netýka, sú to predsa úplne cudzí ľudia. Berte ohľad na vlastný život a šťastie.
Užívajte ho,
Tešte sa z neho,
Obohacujte ho,
Buďte šťastní!!
Štastie neprichádza zvonka, musí vychádzať z vnútra.
Pokojne sa tvárte, že sa nič nestalo. Ale ono vás to dobehne. Dostane vás to priamo v tej najneočakávanejšej chvíli. Hlboko v noci keď budete skĺbené pod perinou sa to po vás začne vyšplhávať, pomaly, pokojne, má to čas, nikam sa neponáhľa... Vyšplhá sa to až k uchu a nežne vám pošepká:"Ja viem, že máš strach," a vy len ticho tisnete pery lebo viete, že má pravdu. Každý má niekedy strach..........

Paralelné životy

Niektoré veci proste vidieť nechceme. Napríklad to, čo som práve videla ja. Bolo to tak strašné, že ma to primrazilo na mieste, takže som celú scénu vnímala ako neželaný pozorovateľ. Keď ma prešiel prvotný šok, vracala som pri najbližšom strome. Keby som len dokázala na to navždy zabudnúť, ako mi radí moja myseľ, lenže to sa nedá, už to odštartovalo horizont udalostí...

"Hej, halooo, spíš??? Však sa s tebou rozprávam!!!", otvorím oči uprostred hodiny dejepisu. Ako...?
"No takže, jak to spravíme? Stretneme sa v piatok alebo..."

"...v sobotu?" Odpornejšie mi to slovo nikdy neznelo. Všimla si ma. Či skôr, TO si ma všimlo? Utekám preč. Tlkot môjho srdca ďaleko prehlušuje moje kroky...

"Heeej, si nejaká zadýchaná!", vraví spolužiačka a prihrá mi loptu na hodine telesnej výchovy. Nespracujem prihrávku, šmykla som sa a...

...padla som do zablatenej trávy. "Ááá!!! Nie, nie, prosím NIE!!!" Vzlykajúc zarývam nechty do vlhkej zemi. Hlava mi treští. Ťahá ma. Za nohy. Ťahá ma preč. Nechcem. Nechcem preč. Chcem byť tu. Myšlienky. Hlava. TÁ udalosť. Netopiere. Tma. "Níííííéé!!!!!"

Precitnem sediac v kúte triedy so strašným plačom. Slzy sa miešajú so slinami. Všetci sa na mňa nechápavo pozerajú. Nemôžu to chápať, nevideli to, čo ja... Chce sa ma dotknúť a objať. To tak strašne...

BOLÍ!!! Ja to už viacej nevydržím!!! Srdce. Hlava. Rýchly zvuk stoviek netopierov. Hlava treští. Zmietam sa z posledných síl. Kopem. "Je to chudina, stojí vôbec sa zmienku?" Prečo mi to hovorí? Chce aby som...

"...prehrala? Skalica vážne prehrala???" Spýtal sa ma spolužiak a postúpil vežou na B3. Ach nie, môj kráľ!!! Nadýchol sa aby povedal...

"... si v šachu, slečinka!" Keď umrieť, tak prečo nie dnes? Čím sa tento deň líši od iného? Alebo vsadiť na jednu kartu tak silnú, že keď mi nepríde, stratím aj posledný cent? Tá karta je známa pod menom Dôvera.

Takmer odcudzená!!!

Svet sa zmenil. Odkedy sa stalo niečo čudné, zrazu je všade také teplo a vyprahnuté prašné cesty mi víria prach do očí. Keďže som už dospelá a našla som krčmu tak si dám jedno pivčo. Risknem aj druhé napriek tomu, že je teplo a dlho som nič nejedla.

A môžem ísť domov. Už je večer, tak sa idem okúpať. Napúšťam si vaňu, keď ku mne dojde kamarát. Ostal v izbe a dačo hľadal, ja som sa šla zatiaľ okúpať. Zrazu došiel za mnou do kúpelne, že si musí umyť ruky.

"Šibe ti? Šak som nahá, choď preč, ne?!" vítam ho.

"Idem si len umyť ruky z vonku, vlastne by som sa mohol aj okúpať..."

Zhrozene naňho pozerám, snažiac sa celá zakryť veľkou penou, aby mi bola vidieť len hlava. To nemyslí vážne, to proste ne, nemôže ísť ku mne, to nejde, to sa NIKDY nestane, toto teda nedovolím!!! Zrazu sa vyzliekol. Zúfalo (a úspešne;)) som sa snažila naňho nepozerať a popritom nejako ujsť ale tak, aby ma nezazrel nahú. Vošiel do vane a chcel ma hladkať!!! Tak toto teda nie!!!

"To nemôžeš, si normálny?! Šak sme KAMARÁTI!!! Šibe ti??? A čo ti na to povie Ona?! A čo On???Choď preč, ja nič nechcem!!! Čo sa ti stalo, šak toto niesi vôbet ty!!!" + ďalšie moje reči o tom, ako strašne chcem aby odišiel. Bola som STRAŠNE šokovaná, ako ho len TOTO napadlo urobiť!!! A zhnusená. Cítila som sa strašne. A ponížená.

Našťastie som sa zobudila a tento sen sem napísala aby sa nestal:D:D:D

Časová smyčka part III

Nádych-výdych... "Mamííí??? Aký je dnes deň?????" Po upozornení, že nemám toľko kričať mi bolo oznámené, že 3.9. prvý školský deň a mám vraj vyskočiť z postele aby som všetko stihla.
Zobudila som sa s plačom. Blbý sen, fakt blbý... Len prečo to tak prežívam. Fajn, Adrian v ňom zomrel a plakala som Lubovi do trička... to je všetko???
"Rikaaaa!!!!!"
"Ano mami, už idem!!!" jejda, ona je tak nedočkavá!!!
Neraňajkujem, obliekam sa rýchlo, berem mp3 potrebujem rozptýlenie po tom sne... Ale fakt, čo sa tam stalo, takže Adrian bol mŕtvy, stretla som ho ráno cestou do...
"Bré ránko!!!"
"Božžžéé, jak som sa ťa zľakla!!! Čau Adrian. Do školy, do školy? NIE!!! Ja viem, ty mi povieš, že ideš na huby!!!"
"Čó???Rika, vidno že sme spolu... no veď vieš... fakt dobre ma poznáš!!!" a zasmial sa (mňamky).
"Nie zlat... teda Adrian, ty to nechápeš, toto sa už stalo, chápeš???"
"Jejda Rikuš, toto mi taak chýbalo, vieš, preto si sa mi páčila.. a ešte stále aj... no, veď ma chápeš... no preto lebo si vždy iná. S tebou sa človek proste nenudí, ty vieš také kraviny vymysleť..." a ďalej sa chechtal na celé kolo. Ale... fajn, možno mi fakt hrabe...
***
VIETE KOĽKO TRVALO TO POŠAHANÉ VYUČKO????? 28 MINÚT!!! DVADSAŤOSEM MINÚT!!! Neviem prečo som zacítila náhle nutkanie ísť vracať... Na wc ma našla Dia a pomáha mi držať vlasy. Tak toto je správna kamoška!!! Potom mi povedala (okrem otázok či som tehotná a následných smiechoch, že vlastne trepe kraviny a kto by už len mňa chcel-má pravdu,musím uznať), že baby chceli ísť na Sex On The Beach ale nevie teda, že ako keď som v takomto stave...

"Ale prosímvás, akoby ste ma nepoznali, jasné, že idem s vami!!!" hovorím kočkám a spolu opúšťame školskú budovu.

Tie zelené kreslá na mňa pôsobia fakt ukludňujúco. Keď vtom ako sŕkame drinky (eh, ja mám len minerálku, lebo Dia vraví, že by mi alkohol len uškodil) mi zvoní mobil. Typujem...

"Ahoj Rika, tu je Adrian, ja len že... či by sa ti dnes navečer nechcelo dakam ísť..."

"Čauko.Fakt prepáč, ale nemôžem proste nemôžem ísť dnes s tebou von, potom vysvetlím..."

"Nie počúvaj, deje sa niečo divné..." a zložila som. Neviem, mám divný pocit z toho sna a tak...

Tak s babami naďalej kecáme na tému chalani. To neni fér, že každá dakoho má a ja sa len utápam minulým vzťahom. Adriánom. Už som naň ani tak nemyslela ale tak po tom sne, nech sa mi nik nediví.

***

Mala som sa stretnúť s Lubom, ale neviem proč som to odvolala, cítim sa divne... To bude iste tým tyčkovaním v škole. Haha, jak sa na tom Lubo smial:D

Zvoní mi mobil... "Adrian=)" SUX ten debilný smajlík!!!!! Nedvihnem, nechcem. Je mi znova na tyčku, tak idem spať. Vypnem mobil, nech ma už žiadny Adrián neotravuje.

***

Okolo 19tej ma zobudí mama, jak prišla z práce. Že navečer ešte odchádza, tak idem ku telke a jediné čo v tejto dobe dávajú su správy, tak zapnem, čo už a tam samé katastrofy, hrozný to svet... A medzi tým všetkým hnusom bola správa o mladom chlapcovi, ktorého zrazilo auto, ktoré vybočilo z cesty. Tento chlapec sa volal Adrian...

Toto neni možné, to proste nemôže byť pravda. Snažím sa si zotreť slzu a vnímať ďalej ale to sa nedá... Nemôže, on proste nemôže nie... on nie proste NIE!!!!!!!!! Nechápem, fakt nechápem, kde sa vo mne berie to odhodlanie a triezve uvažovanie napriek plaču ale niečo ma napadlo...

Stará láska nehrdzavie

Vystupujem z autobudu a mobil stále ostáva nemý. Keď skúšam vytočiť to číslo nikto to neberie. Viem, že je na druhej linke, pred chvíľou som to predsa počula. Kam mám teraz ísť a čo robiť?Odoberem sa do kopca a pribehne ku mne psík. Moje rozšírené zreničky po vzhliadnutí od zvieratka rozoznali, že tú osobu poznám. Toto je prvý krát po dvoch rokoch, čo sme sa stretli.
Okamžite sa mi všetko vrátilo, dlhé rozhovory, noci v stane s výhľadom na hviezdnu oblohu kde my dvaja bolo všeko, na čom záležalo.
Teraz tu sedíme na múriku a vyškierame sa slnku v rozhovoroch "o počasí". Prišiel rad aj na dôvernosti. Rozchod s frajerkou ho totálne zničil. Ukázal mi jej fotku. Pekná blondýnka, už som ju videla, veď vtedy keď ma to ešte ranilo.
Zvuk môjho zvončeku ma prebral do reality. Otvorím dvere, pobozkáme sa a jej blond vlasy sa pekne usadia na pleciach, presne ako na tej fotke.


(možte mi už niekto konečne povedať, prečo sa mi už nedaria písať kraviny???!!!)

Časová smyčka part II

"Ómojbože!!!" oči rozšírene dokorán prezrádzali silu danej chvíle. Srdce mi búši ako najaté. Za zastretými žalúziami sa skrýva hmla. Huh to bol ale sen... Zlé znamenie na nový školský rok. Už teraz nestínam, raňajky vynechám, zase zmotané slúchadká rozmotať nestíham, jaaaj, blbý sen!!! On ma tak zdržal!!! Takže, kľúče mám, mobil mám, peňaženka...
"Bré ránko!!!"
"Božžžéé, jak som sa ťa zľakla!!! Čau Adrian. Do školy, do školy?"
"Nie na huby do lesa... jasne že do školy!!!"
No zbohom... takéto niečo tu už predsa bolo...alebo...
"A čo, chystáte dačo po škole?Kúpať sa v potoku a tak? Pamätáš..."
"...hej pamätám jak sme sa tam vždy kúpali a že to bola haluz..." musím premýšľať. Čo to doriti...
"Ty, ešte stále si trháme slová z úst ako..." Jasne že pamätám, jejda, rovnaký spoj, mňa snáť jebne. "Ale k veci, mňa len tak napadlo, že keby si po škole..."
"...prepáč, ale už som dohodnutá s babami."
"...dobre, však ja len tak, samozrejme že... no... teda vlastne ne..."
"Už vystupujem, maj sa."
Prosím? Hrabe mi???

***

Sretko s babami, spolu do školy, kde sa tvárime, že všetkých poznáme (super pocit, ked vás všetci zdravia po chodbách!!!), 28 minútový (stopovala som to) monológ triednej, ktorá... No tak toto fakt že už MOMENT!!!

Zažívam deja vu??? Bože, nemala som včera toľko piť. Hádajte kto sme po škole šli a kam... Dia, Mona, Laura a Táňa na SOB-y.

Mobil... "Adrian=)" doriti s tým smajlíkom!!!

"Nooo???"

"Ahoj Rika, tu je Adrian, ja len že... čo som sa ťa ráno pýtal... či neskočíme na kofolu alebo ja neviemčo... určite poď, pozývam ťa, toto si nemôžeš nechať ujsť, konečne mám peniaze..."

"...a vieš ty čo? Tuším by som aj šla... Ale až tak navečer, yo?"

"Kedykoľvek si Vaša výsosť želá!!! Môže byť okolo 7? Stretneme sa tam kde vž... teda, na polceste od našich domov, ok?"

"Nie!!!"

"Prosím?"

"Teda, Adrian, nestretnime sa, niežeby som nechcela, ale proste nemôžme sa dnes stretnúť, mala som taký sen..."

"Ach ty poverčivka, tak sa stretneme zajtra, ok?"

"Ouky-douky!!!"

***

"Zlatko, stalo sa ti už dakedy že si mal tak živý sen, až to neni možné???"

"Rikuška, ty už nefetuj, pusa, za to že som gay, nemusím byť divný vo všetkých stránkach..." ach, ten chalan je proste úžasný:D Človek sa s ním toľko nasmeje a čo viac, ešte nikdy nechcel odo mňa sex... teda, niežeby som hneď naň neskočila ale... predsa, orientácia nepovolí:D

"Nie, ale chápeš, dneska sa mi snívalo, že Adrian zom... no... to, veď vieš..."

"To znamená že bude dlho žiť!!!"

"Vážne? Ach, keď ja mám taký blbý pocit z toho, Lubo..."

"Zlatko, tak pome poň, nech je s nami vonku a presvedčíš sa, že je všetko v poriadku."

***

"Lubo......" môj vzlyk potlačil krik v hlase. Bola to tá istá scéna z môjho sna... Zlomená lavička a vedľa nej jeho telo... Sanitka práve prichádzala...

"NIEEEEEEEEEEEEEEEEEE!!!!!!!!!!!!!!!!!! ADRIAN NIEEEEEEE!!!!!!!!!!!!! PREBER SA!!!!! POČUJEŠ????? PREBER SA, ADRIAN, VSTÁVAJ, ADRIAN, Adrian... adr..."

"Slečna tu nemáte čo hľadať, prosímvás odíďte..."

Nie, to nemôže byť pravda, proste nemôže, prečo JA??? Prečo ON????? On je dobrý chalan, nemalo sa mu to stať, proste nie, proste to nedáva logiku proste... strašne s Lubom plačeme...

"Rika??? Ty ho ešte stále... teda, ty si ho ešte stále..."

"Nehovor to..." sama seba takmer nepočujem, cez slzy nevidím, cez smútok nežijem... Život skončil. Aj môj. Pretože on bol moja súčasť...

Nikdy nezabudnem...

Plačem...

Časová smyčka part I

Sychravé, hmlisté ráno, ako každé v poslednom čase. Na raňajkovanie mám 5 minút, hodím na seba oblečenie, čo bolo v skrini navrchu. Cestou na zastávku rozmotávam vždy spletené slúchadká. Hmmm, prvý školský deň, chvíľu v škole pobudneme a budeme sa tváriť, že nám prázdniny už nechýbajú a potom hurááá na Sex On The Beach s babami jak vždy... no a potom...
"Bré ránko!!!"
"Božžžéé, jak som sa ťa zľakla!!! Čau Adrian. Do školy, do školy?"
"Nie na huby do lesa... jasne že do školy!!!"
No zbohom... Okrem toho že sa musím premáhať aby som sa neusmievala jak čistý idiot, tak ešte aj budeme chodiť rovnakým spojom...
"A čo, chystáte dačo po škole?Kúpať sa v potoku a tak? Pamätáš jak sme sa tam vždy kúpali? To bola haluz!!!" v autobuse mi začína byť dosť teplo a nemyslím, že to bude tými ľuďmi...
"Jasne, že pamätám Adrian, na niektoré veci sa predsa nezabúda," rýchlo som sklopila pohľad.
"Ok, mňa len tak napadlo, že keby si po škole..."
"...prepáč, ale už som dohodnutá s babami."
"...dobre, však ja len tak, samozrejme že... no... teda vlastne ne..."
"Už vystupujem, maj sa."
***
Sretko s babami, spolu do školy, kde sa tvárime, že všetkých poznáme (super pocit, ked vás všetci zdravia po chodbách!!!), 28 minútový (stopovala som to) monológ triednej, ktorá bola napodiv veľmi milá, ale však ona nám to určite ešte vynahradí...
Konečne konec začiatku a môžme ísť Tam kde vždy v zostave Dia, Mona, Laura, Táňa a ja samozrejme.
Sedíme si tak v zelených kreslách, sŕkame drinky, preberáme kraviny a zrazu sa začne hlásiť o pozornosť môj mobil. "Adrian=)" Dokelu... a ten smajlík...
"Nooo???"
"Ahoj Rika, tu je Adrian, ja len že... čo som sa ťa ráno pýtal... či neskočíme na kofolu alebo ja neviemčo... určite poď, pozývam ťa, toto si nemôžeš nechať ujsť, konečne mám peniaze..."
"...a vieš ty čo? Tuším by som aj šla... Ale až tak navečer, yo?"
"Kedykoľvek si Vaša výsosť želá!!! Môže byť okolo 7? Stretneme sa tam kde vž... teda, na polceste od našich domov, ok?"
"Ok, ahoj..."
***
"Zlatko prepáč, už musím ísť, stretávam sa s ...kamošom, akože dnes som ho stretla po roku, strašná haluz... alebo vieš čo? Zavolám mu, že budem meškať." Vyťahujem mobil a vytáčam to meno s dávno zabudnutým smajlíkom... "Čau, sorry ale budem polhodinu meškať, nevadí?"
"Juj, ja už som tu, tak počkám teda, budem počúvať hudbu..."
"Ok dik"
***
Čas 19:38 a Adrian zatiaľ nevolá kde toľko trčím... Čo je aj dobre, lebo nechcem sa priznať že som naň zabudla, lebo som bola s Lubom. Bežím na miesto stretnutia, ktoré............................ ach.................... nie......................... toto... toto nie....... ach bože.....
Policajné auto odstavené obďaleč prezrádzalo nadchádzajúcu hrôzu. Sanitku už netreba... To nemôže byť pravda, nie nie nie, proste nemôže, to mi nemôže urobiť, proste NEMôŽE, oni to nechápu ale to nemôže byť pravda, proste nie nie....... Je mi jedno že plačem ako malé decko, je mi jedno, že sa mi rozmazal make-up, všetko mi je už jedno...
Adrian je mŕtvy. Zabilo ho auto, ktoré vybočilo z cesty...
Keby som ho neodložila kvôli Lubovi....
Keby som došla načas...
keby som sa nechcela tváriť dôležito...
keby...
nemusel by zomrieť. Nemusel. Nemusel... Je to moja vina...
Plačem... veľmi...

Nevládzem sa hýbať a zaspávam na lavičke, zimu necítim... už nič necítim... s Adrianom som umrela aj ja...

...to be continued...

What is & what should (not) be

.........bejvávalo.........
Musela som sa nad tým pousmiať. Kedysi som sa totiž správala rovnako... Och alebo nie, ja som tie príležitosti priam vyhľadávala, až raz som kvôli tomu zdrhla z "miesta činu"... Ešte stále som nechcela pochopiť, že veci sú tak jak sú...
.........now...........
...že veci sú tak jak sú a je to super. Musela som sa nad tým pousmiať. Teraz sa správal rovnako ako ja... Och alebo nie, už nevyhľadáva príležitosti, odkedy sme sa naposledy stretli a neviem čo robil po opustení "miesta činu"... Ale teraz zdrhol on. Ešte stále sa tomu svejem... že sú veci tak jak sú...

Nespravodlivosť/ injustice/ Ungerechtigkeit/ iniquité/ iniquità/ injusticia/ несправедливость/ iniustitia...

Je podvečer (konkrétne 17:44) krásneho teplého slnečného dňa a ja miesto toho aby som šla na Bažanta na Mlynoch (ako KAŽDÝ-nevymýšlam si-koho poznám) píšem tento článok... Prečo to robím? Lebo som CHORÁ...

......................

Áno presne tak... A neviem čo s tým. Okej, budem raz úprimná- MIMORIADNE ma sere, že tam nemôžem ísť!!! Ale fakt MIMORIADNE!!! Fajn, to že som sa na túto udalosť tešila už ROK (pardón, iba 353 dní) nebudem rozvádzať, lebo je to fakt DLHÁ doba.
Priznám sa- keď som sa o tom dozvedela, som tam najprv nechcela ísť. Potom do mňa šťuchla Soňa, prehovorila ma. Bála som sa totiž, aby sa história nezopakovala... lebo ona sa mi už opakuje, kurva hnusná!!!
Moja Spoluparanoidkyňa mi dohovorila a vtedy som to pochopila. Pôjdem tam. Za každú cenu.

.....................

Teraz sa však veci majú úplne inak. Sedím doma s teplotou tesne pod 38°C. A nemôžem robiť nič... Ani to NIČ robiť nemôžem lebo nevládzem. Smoklím tu nad dnešným možným večerom (fajn, tak smrkám z nádchy, ale takto to znie predsa o dosť poetickejšie, ne?:D) a rozmýšlam, že pôjdem radšej spať.
KONEČNE som sa nadchla tou myšlienkou tam ísť. A keď hovorím "nadchla", tak myslím FAKTICKY NADCHLA...

.....................

Prečo tam chcem tak ísť?
To miesto má dačo v sebe (fajn, myslite si, že mi preskočilo, ale hlavneže ja viem o čom tu trepem:D) a... chcela som ukázať, že som silná. Chcela som tam dojsť, ukrutne sa zabaviť a ísť pešky domov.

...Chcela som zopakovať históriu (?)

"Prečo sa nezatváraš do klietky pre psa? Ja by som to robila." :D

Šlahne ma!!! Však mi povedala:"Príď dnes na kontrolu, bude to len 5 minút..." PäŤ minút neznamená SEDEMDESIAT minút!!! A ece k tomu keď mám ísť dnes k nemu a jeho rodičia niesu doma...
Zvoním. "Dobrý, prenajímate vzducholode?"
"Z ktorého si vchodu, predného či zadného?" Jak ma spoznal? :D
Celá premočená dojdem k nemu. "Na, vezmi si moje tepláky." Chlipník, chce sa na mňa pozerať! Po prezlečení strčím CDčko do jeho compu. "To prečo?" "Pre istotu." ;)
O HODINU
Zvoní telefón:"Áno oci?" Volal jeho tatko a podľa jeho slov sa nudí a hrá na compe. No dovol! :D
"Vaši nevedia, že som tu, však?"
"Nie."
"A nevadí..."
"omg, koľkokrát ti mám vravieť, že nie?"
Zrazu dakto zvoní pri dverách.
"Ajaj dee, máme prúser."
Kľúče štrkli.
"Ahoj, už som doma... ty tu máš..." došla som na scénu, "...kamarátku...?" "Dobrý deň, ja som Deelilah, teší ma."
Priplýžim sa k nemu:"Neboj, mám plán. Keby dačo, potrebovala som len jedno CD."
"Aké CD?"
"No predsa to, čo máš v compe..." ;) Tvárim sa, že si beriem nejaké mimoriadne dôležité CD so slovami:"Diki moc," a on ide vyprevadiť svoju KAMARÁTKU von do zimy...

Stretneme sa v posteli

"Čau kočka, čo podnikneme?" zase nasadil ten svoj výraz, že 'já som tu pán a ty si moja hračka'. Nenávidím tento jeho postoj! Vlastne, ja ho celého nenávidím keď si to tak uvedomím.
"Oh jasne, zrovna som rozmýšlala, že som už dlho nevrcala..." Ironickejší výraz som už nasadiť nevedela.
"Ty chceš ísť PIŤ??? Však si vravela jaká si zarytá abstinentka..." To je vôl. Nekomentujem, ešteže sa dávam na hereckú kariéru, myslím, že zo mňa bude dobrá herečka...
"To ma teší, pusinka. Tak teda dnes u mňa na mojej novej posteli?" Fíha, ten ide rýchlo na vec teda... Rozhodla som sa, že frázu Musím sa pozrieť do svojho diára, tentokrát vynechám a nepôjdem ani na prednášku. Musím to urobiť. Zlomil jej srdce, musím ju pomstiť...
"To by bolo super, celý týždeň mám zaplnený, len zrovna DNESKA mám voľno, ach tá náhoda!!!" Kretén, kretén, kretén!!!
"To je skvelé, teším sa" Jasne, že sa tešíš, ešte by si sa opovážil sa netešiť!!! Iditot, totálny idiot.
"Ešte ti zavolám..." ...že som si to rozmyslela... lali lali laaa, ja nič.

Zvoním u neho doma, otvoril. Však by ešte len skúsil neotvoriť, parchant jeden!!! Okamžite som sa naňho vrhla a tvárila som sa, jak mi strašne chýbal. Zatlačila som ho do jeho izby rovno na postel. Šaty sa válali po podlahe, on bude upratovať, nie ja! Klasická žiadna predohra, ide sa rovno na vec. Zrazu sa strhnem a odhrniem jeho okno.
Sylvia sa škerí povedľa kamery, zhrabnem svoje veci a vyletím von oknom, šak býva na prízemí. Stávka je splnená, zbalila som ho, pretiahla a nechala. Bea mi dlží liter a svojho brata...


{tento článok je súťaž medzi mnou a BigFreem, rovnaký názov, rôzny príspevok, keby dačo, ja mám lepší, jasneee???:D ale, šak sa chápeme;)}

Untitled

Bolo to už tak dávno, lenže ja si to pamätám akoby to bolo včera. Ten utorok, keď ho zrazilo auto. Odvtedy prešlo už 10(?) rokov. Och, zajtra to bude 11.
-Jeee ahoj, nevidel som ťa už 2 hodiny, šla si z práce skôr domov?
-Ach ahoj Rišo, čo tu robíš? Hej, potrebovala som vypadnúť.
-Prečo stalo sa niečo?
Prečo sa na mňa tak pozerá? Prečo má taký istý pohľad??? Prečo mi to robí? Jasne, on o tom netuší.
-Nie, len som sa potrebovala prejsť.
-Ak chceš, odprevadím ťa na bus...
-...nie netreba stretávam sa s kamarátom...
-...jasné, verím.
Ten tón. Toto ma dorazilo. Presne ako...
-Tak poď dnes na koncert, bude sranda.
Prečo ma dokáže vždy rozosmiať? To neni fér, prečo mi to robí? Ja viem, nikto nemôže za to, aké gestá používa a tak ale... mňa to zožiera. Strašne.
-Ale vážne sa stretám s kamošom.
-Oukej, tak kedy ťa zase uvidím?
-Neviem. Prepáč už musím...
-...s nikým sa nemáš stretnúť, však? Len predo mnou utekáš, ale prečo? Spravil som niečo?
Odkiaľ to vie? Jak to zistil??? Musím odísť, musím, nechcem si ublýžiť. Neviem prečo vyzerá ako on, neviem prečo sa správa ako on, neviem prečo sa VOLÁ ako on... Lenže ON je už 11 rokov MŔTVY!!!
-Okej, tak sa teda maj krásne. Snáť sa ešte vidíme.
Samozrejme, že sa už neuvidíme. Jedenásť rokov, ktoré jej daroval už zajtra uplynie...

***

Fúkal vietor, keď šiel Rišo do práce. Chcel prísť trochu skôr, aby sa mohol s ňou porozprávať. Lenže ona tam nebola.
-Šéfe? Neviete kedy dnes má prísť Mirka?
-Mirka? Aká Mirka?
-Predsa Mirka Soursová.
-Prepáč Rišo, ale nezmýlil si si meno?
Bol zmätený. Však Mirku mal rád, určite vie o koho ide.
-Nie, iste nie!!!
-Ale... Mirka Soursová... ona... bolo to už tak dávno.
-Prosím?
-Rišo, vtedy si tu ešte nepracoval.
-Nechápem.
-Dnes je to presne 11 rokov, čo zomrela...
Kniha návštev padla na zem a studený pot sa vybrat na svoju puť po Rišovej mŕtvolne bledej tvári.


...tento príbeh nemá nič spoločné s mojou realitou:) Teda, fajn, priznám sa, hlavnú postavu som si prepožičala, ale ajtak myslím, že už ho asi nikdy nestretnem, možno v lete, ale dovtedy ďaleko:D No tak snáť ti to neva:) No a ten kúsiček pravdy som zase (jak vždy) rozvinula vo VEĽKÉ HALÓ :D

Aj pes ťa oští... {deň jako z kreslených filmov}

Ráno nič nestíhaš, odstavili ti teplú vodu a pri tom švungu ohneš kľúč v zámke, čiže môže ísť do šrotu. Dobehneš na zastávku celý spotený, s tvojou tvárou by mohlo súperiť nejedno ružové prasiatko. Autobus mešká. V lepších prípadoch nepríde vôbec. Čiže už teraz meškáš do školy. Ak sa ti aj náhodou podarilo prekĺznuť škárou do-už zavretej- školy, načapá ťa profesorka a po tvojom boku bude svietiť jedna krásna neospravedlnená hodina. Dojdeš zadychčaný do triedy a tam prítomnej profesorke príde správne ťa vyskúšať (keďže si si podľa jej slov POSPAL). Duté poleno je oproti tebe nič, tak si sadáš s 5kou. Na ďalšej hodine príde profka s už osvedčenou taktikou skúšania- podľa dátumov. A- och to je ale náhoda- zrovna dnešný dátum sa zhoduje s tvojím číslom v triedno výkaze. O dávno zabudnutých termínoch dnešných písomiek netreba ani hovoriť. Po škole majú všetci program, alebo sa nikomu nechce nikam ísť. Až na jednu "KAMARÁTKU", ktorej zrovna povedal chalan, ktorý je tvoj ex, že s ňou chce chodiť a musí to zrovna s tebou dôkladne prebrať. Po 2-hodinovom omieľaní jeho existencie konečne domov. Lenže okrem toho že je nehorázna zima (a sveter si zabudneš v škole)- začne pršať. Dáždnik v tvojej taške neexistuje, ale u ostatných na okolí hej a tie sa ti prinajmenšom zamotajú do vlasov, alebo ti nimi vypichnú oko. Na zastávke ťa ošpliecha trolejbus. Keď dojdeš na nitku premočený domov, vyhodí ťa stade sestra, nech dojdeš o pol hodinu, lebo tu zrovna má frajera. Pri ćakaní si to k tebe napochoduje psík akejkoľvek veľkej rasy aj s jeho majiteľom/kou, ktorý ťa pozve na čaj a budete šťastní spolu až do smrti... Omyl, ten psík tak síce príde, ale oští ťa a jeho majiteľ sa hodí o zem smiechom...

Skutočne už naposledy

Nenávidím ho. Vážne strašne. Najviac ma desí, že som si to doteraz vôbec neuvedomovala, ale fakt strašne. Myslela som len naňho. Celé roky. Nevšímala som si tých dosiahnuteľných. Óóó, aj ON bol dosiahnuteľný, však bol, tomu verte.
Nasledoval Veľký tresk.
Ticho.
Tma.
Nič.
Ja.
Želám si, aby som ho nikdy nebola stretla. Aby som si nikdy nechcela krátiť dlhú chvíľku jeho spoznávaním. Želám si, aby mi ho on nikdy nebol predstavil. Želám si... Všetko by bolo iné. Nemusela by som to spraviť človeku, u ktorého som si práve uvedomila, že by mohol byť ten "správny" KEBY... Keby som nespoznala JEHO.
Šialenstvo.
Nenávisť.
Ticho.
Tma.
Nič.
Ja.
Hrabem sa vo svojich papieroch, zúrivo škrtám všetky mená. PRESTANTE!!! Choďte už preč, VYPADNI!!! Ja som to nechcela, to TY!!! Nechaj ma na pokoji!!! Kvôli TEBE teraz trpí on!!! TY si mi všetko vzal!!! Kradnúť sa nepatrí, VRÁŤ MI TO SPäŤ!!!
Nenávisť.
Ja.
Pochopila som.
Ale teším sa, že viem, prečo si bol chvíľu taký. Život je plný paradoxov. Jak sa ti lúbi, keď sa tvoje zbrane obrátili proti tebe??? Mne sa to lúbi. Moc. Ale vráť mi to. Nepatrí ti to. Nebudeš to mať. Vezmem si to späť. Už nebudú ľudia kvôli tebe trpeť.
Toto bolo skutočne už naposledy.
Naposledy nenávisť.
Naposledy ticho.
Naposledy nič.
Naposledy ty.
Naposledy.
Zvoním u vás doma, za opaskom nôž, a ty ma vpúšťaš...