Paralelné životy

Niektoré veci proste vidieť nechceme. Napríklad to, čo som práve videla ja. Bolo to tak strašné, že ma to primrazilo na mieste, takže som celú scénu vnímala ako neželaný pozorovateľ. Keď ma prešiel prvotný šok, vracala som pri najbližšom strome. Keby som len dokázala na to navždy zabudnúť, ako mi radí moja myseľ, lenže to sa nedá, už to odštartovalo horizont udalostí...

"Hej, halooo, spíš??? Však sa s tebou rozprávam!!!", otvorím oči uprostred hodiny dejepisu. Ako...?
"No takže, jak to spravíme? Stretneme sa v piatok alebo..."

"...v sobotu?" Odpornejšie mi to slovo nikdy neznelo. Všimla si ma. Či skôr, TO si ma všimlo? Utekám preč. Tlkot môjho srdca ďaleko prehlušuje moje kroky...

"Heeej, si nejaká zadýchaná!", vraví spolužiačka a prihrá mi loptu na hodine telesnej výchovy. Nespracujem prihrávku, šmykla som sa a...

...padla som do zablatenej trávy. "Ááá!!! Nie, nie, prosím NIE!!!" Vzlykajúc zarývam nechty do vlhkej zemi. Hlava mi treští. Ťahá ma. Za nohy. Ťahá ma preč. Nechcem. Nechcem preč. Chcem byť tu. Myšlienky. Hlava. TÁ udalosť. Netopiere. Tma. "Níííííéé!!!!!"

Precitnem sediac v kúte triedy so strašným plačom. Slzy sa miešajú so slinami. Všetci sa na mňa nechápavo pozerajú. Nemôžu to chápať, nevideli to, čo ja... Chce sa ma dotknúť a objať. To tak strašne...

BOLÍ!!! Ja to už viacej nevydržím!!! Srdce. Hlava. Rýchly zvuk stoviek netopierov. Hlava treští. Zmietam sa z posledných síl. Kopem. "Je to chudina, stojí vôbec sa zmienku?" Prečo mi to hovorí? Chce aby som...

"...prehrala? Skalica vážne prehrala???" Spýtal sa ma spolužiak a postúpil vežou na B3. Ach nie, môj kráľ!!! Nadýchol sa aby povedal...

"... si v šachu, slečinka!" Keď umrieť, tak prečo nie dnes? Čím sa tento deň líši od iného? Alebo vsadiť na jednu kartu tak silnú, že keď mi nepríde, stratím aj posledný cent? Tá karta je známa pod menom Dôvera.