"Tichá "domácnosť" "

Muž so ženou sa nerozprávajú. On príde domov, ona číta ženský časopis a ani naňho nepozrie lebo by zbytočne (!) stratila niť... On ju ani nepozdraví, nemá dôvod. Už dávno spolu skončili. Jediné, čo majú spoločné, je byt. Každý má vlastné myšlienky, priateľov a milenca...

Toto práve prežívam aj ja. Samozrejme, obrazne vzaté, nemám byt ani milenca:) A ani manžela, keď už sme pri tom:) Dokonca tu ani nejde o osobu opačného pohlavia a ani o domácnosť. Slovíčko "tichá" (nech je to už čokoľvek) to však úplne vystihuje.

Ráno prídem do triedy zamierim k svojej lavici (prirovnám ju k vyššie uvedenému bytu), dojde spolusediaca a buď sa pozdravíme alebo niekedy ani to nie. Však načo... Cez vyučko medzi nami vládne atmosféra "tichej domácnosti". Už viac sa nerozprávame. Už si nepomáhame na písomkách. Už si nehovoríme zážitky ani... vlastne už NIČ.

Niekde sa stal skrat a naše priateľstvo asi už krachlo. Ale mňa nebaví držať bobríka mlčania, aj keď každé slovo, ktoré by som povedala by vyznelo už smiešne, absurdne. Ani sa mi nechce nič vymýšľať lebo tak isto ako ona... asi už nemám dôvod.


Len tak rozmýšlam... dostanem(e) sa niekedy z tejto napätej atmosféry? Pretože sa každú hodinu cítim... ako? Ako pako...
(rým na koniec ako kultúrna vložka:D)