Navždy sa zachovááá, v pamäti...

...dúfam, že len oficiálna časť a tretia tretina neoficiálnej časti stužkovej:D O=)
Ostatné bolo... no... miestami menšia, miestami nie až taká malá katastrofa :/


Gaudeamus čistý trapas, lebo 87% ľudí a ja medzi nimi) to dovtedy nepočulo s hudbou, lebo nikomu na generálke neprišlo potrebné si to vyskúšať:D Tato vraj za stolom až plakal od smiechu (ako to strašne ideme falošne a mimo rytmus), tak sa to mama snažila uhrať, že od dojatia...
Dúfam, že kamera nemá rengenové videnie, poprípade, že škáry medzi vpredustojacimi babami neboli až také veľké aby nezakryli ruky za nimi stojacich chalanov (pretože inštrukcie boli štipnúť ma do zadku, keď začnem byť dojatá, že aby som sa nerozplakala;)).
Inštrukcie "prísť po stužku, podať ruku OBOM profesorkám, vziať pohárik a POKLONIŤ SA" boli jasné dvadsiatimdeviatim tridsatinám celej triedy... Ale keď ja som bola taká nervóóózna O=)

Náš program už po prvej vete sa TOTÁLNE vymkol scenáru. Viete, že je fakt hrozné vidieť za pol hodinu plakať až dvoch spolužiakov? :(
Zaujímam postoj, však horšie to už byť nemôže a to teraz myslím vážne a snažím sa neklepnúť sa o stĺp.
Sranda, že vyšli len tie veci, ktoré sa nacvičovali v ten deň. Ale koniec bol super. Stratené video, na ktorom spolužiak makal len 3 dni vkuse (ktoré malo byť premietnuté na ZAČIATKU!), sa do konca programu našlo a to bola asi najkrajšia časť celej stužkovej (potom tam zase boli slzy ale už slzy šťastia:)) a posledný beh po pódiu, následný zoskok z neho a tancujúci Diskopříběh boli fakt úžasné =))))

Po polnoci na každom kroku olizujúce sa (v 90% fakt DOSLOVA:/ ) páriky a do toho sesterkine komenty o slinami prenosných chorobách u nie zrovna nekurviacich sa ľudí (darmo, kto už raz chodí na zdravotnú školu...:D) :D
Pred odchodom začal spolužiak kruto likvidovať do koša nezjedené koláče, ktoré som sa snažila pred záhubou zachrániť tak, že som ich radšej jedla (a čo? vyhodí sa to? no ts!) :D
A doma som si ešte pol hodinu dávala z hlavy to morča (rozumej chumáč vlasov), čo mi tam kaderníčka dala:D:D:D

Vivat stužková:D

34-ka

"Ak stihnem tú 34-ku, PROSÍM, AK ju stihnem, tak sľubujem, SĽUBUJEM, že o nej napíšem článok!!! PROSÍM, nech ju stihnem, PROSÍM!!!" s utrápeným výrazom tváre stepujem v trolejbuse s 8 minútovým časovým sklzom cestou do školy.

Asi už viete, že do školy som to vtedy stihla:D
Aj do divadla, kedy som sa zase modlila, že:"Prosím, nech dojde 34-ka keď som už tú 209-nu nestihla, tak PROSÍM, ja VIEM, že som ešte ten článok nenapísala ale ja ho napíšem, fakt!!! DNESKA!!! Nie, ZAJTRA!!! No... proste DO KONCA TYŽDŇA, len PROSÍM, nech nemeškám..."

Vivat tridsaťštvorka!!!
(a keby som sa ten Gaudeamus už naučila, tak dopíšem aj zbytok:D teda, niežeby sa tam slová typu "tridsaťštvorka" vôbec nachádzali, ale keby tam boli, tak by sa mi to aspoň ľahšie učilo)

Bytostne ďakujem tomu, kto ten spoj vymyslel!!!
34-ka ma totiž už pár (desiatok O:-)) krát zachránila od neskorých príchodov :D