Feel It Like An EMO

Vonku prší, mala by byť aj zima, mne je to však jedno. Nič necítim. Doslova NIČ. Kvapky stekajú po skle a ostatní majú dáždniky. Ja nie. Neviem prečo. A oni sú tam spolu. Nemôžem tomu zabrániť, mne je to vlastne jedno. Veď bolo to už tak dávno... Prídem za nimi, ignorujú ma. Snažím sa s nimi rozprávať, ale oni okolie nevnímajú. Dojdem za spolužiakmi, niečo im poviem, oni odídu. Prečo ma nikto nepočúva??? Dojdem za mojou KAMARÁTKOU. Ona ale mlčí. Je smutná. Asi. Mala by byť, hoci neviem prečo. Mám slzy na krajíčku, čo nieje nikto kto by ma VYPOČUL??? Kričím. Veľmi. Bezvýsledne. Nechápem, čo sa deje. Pozriem do zrkadla... Nevidím nič. Vtedy som pochopila... Mŕtvi tu už nemajú čo hľadať...