Aurevoir ma amies & mon amies...

Nenávidím lúčenia.

Teraz nemám na mysli tie, keď je baba s chalanom na prvom rande a pri lúčení sa im parí z hlavy:"Mám ju/ho pobozkať? Nemám?" ...aj takých som si užila...
Teraz myslím také skutočné lúčenia, po ktorých ostane len smútok a spomienky, ktoré vám pomáhajú prežívať dni "po tom".

S odbitím polnoci sa začal nový týždeň, čas rozlúčok... Začal sa tesne po polnoci a pokračoval do podvečeru pondelkového dňa, kedy odišla odo mňa Csilla- jedna z najúžasnejších ľudí, akých poznám... Rok sa neuvidíme. Či som plakala? Áno, ale statočne to skrývam:) Pochopila som, že je len veľmi málo ľudí ako ona. Pochopila som, že priateľstvo je o dávaní (AJ braní), za ktoré nič nechceme...
Utorok odišla spolužiačka na mesiac mimo Európu. Lúčiť som sa s ňou nelúčila lebo som si myslela, že sa ten deň ece uvidíme ale...
Štvrtok spolužiačka ide mimo SR a jedna z mojich naj kamiek detto (ako, ten deň ich vidím poslednýkrát predtým než odídu;) )... Pomaly sa začínam cítiť strašne sama...
A potom nasleduje víkend... Ľudia, ktorí boli mojou každodennou súčasťou sa sťahujú mimo kontinentu... Na 5 rokov... Absolútne si to neviem predstaviť...