Časová smyčka part I

Sychravé, hmlisté ráno, ako každé v poslednom čase. Na raňajkovanie mám 5 minút, hodím na seba oblečenie, čo bolo v skrini navrchu. Cestou na zastávku rozmotávam vždy spletené slúchadká. Hmmm, prvý školský deň, chvíľu v škole pobudneme a budeme sa tváriť, že nám prázdniny už nechýbajú a potom hurááá na Sex On The Beach s babami jak vždy... no a potom...
"Bré ránko!!!"
"Božžžéé, jak som sa ťa zľakla!!! Čau Adrian. Do školy, do školy?"
"Nie na huby do lesa... jasne že do školy!!!"
No zbohom... Okrem toho že sa musím premáhať aby som sa neusmievala jak čistý idiot, tak ešte aj budeme chodiť rovnakým spojom...
"A čo, chystáte dačo po škole?Kúpať sa v potoku a tak? Pamätáš jak sme sa tam vždy kúpali? To bola haluz!!!" v autobuse mi začína byť dosť teplo a nemyslím, že to bude tými ľuďmi...
"Jasne, že pamätám Adrian, na niektoré veci sa predsa nezabúda," rýchlo som sklopila pohľad.
"Ok, mňa len tak napadlo, že keby si po škole..."
"...prepáč, ale už som dohodnutá s babami."
"...dobre, však ja len tak, samozrejme že... no... teda vlastne ne..."
"Už vystupujem, maj sa."
***
Sretko s babami, spolu do školy, kde sa tvárime, že všetkých poznáme (super pocit, ked vás všetci zdravia po chodbách!!!), 28 minútový (stopovala som to) monológ triednej, ktorá bola napodiv veľmi milá, ale však ona nám to určite ešte vynahradí...
Konečne konec začiatku a môžme ísť Tam kde vždy v zostave Dia, Mona, Laura, Táňa a ja samozrejme.
Sedíme si tak v zelených kreslách, sŕkame drinky, preberáme kraviny a zrazu sa začne hlásiť o pozornosť môj mobil. "Adrian=)" Dokelu... a ten smajlík...
"Nooo???"
"Ahoj Rika, tu je Adrian, ja len že... čo som sa ťa ráno pýtal... či neskočíme na kofolu alebo ja neviemčo... určite poď, pozývam ťa, toto si nemôžeš nechať ujsť, konečne mám peniaze..."
"...a vieš ty čo? Tuším by som aj šla... Ale až tak navečer, yo?"
"Kedykoľvek si Vaša výsosť želá!!! Môže byť okolo 7? Stretneme sa tam kde vž... teda, na polceste od našich domov, ok?"
"Ok, ahoj..."
***
"Zlatko prepáč, už musím ísť, stretávam sa s ...kamošom, akože dnes som ho stretla po roku, strašná haluz... alebo vieš čo? Zavolám mu, že budem meškať." Vyťahujem mobil a vytáčam to meno s dávno zabudnutým smajlíkom... "Čau, sorry ale budem polhodinu meškať, nevadí?"
"Juj, ja už som tu, tak počkám teda, budem počúvať hudbu..."
"Ok dik"
***
Čas 19:38 a Adrian zatiaľ nevolá kde toľko trčím... Čo je aj dobre, lebo nechcem sa priznať že som naň zabudla, lebo som bola s Lubom. Bežím na miesto stretnutia, ktoré............................ ach.................... nie......................... toto... toto nie....... ach bože.....
Policajné auto odstavené obďaleč prezrádzalo nadchádzajúcu hrôzu. Sanitku už netreba... To nemôže byť pravda, nie nie nie, proste nemôže, to mi nemôže urobiť, proste NEMôŽE, oni to nechápu ale to nemôže byť pravda, proste nie nie....... Je mi jedno že plačem ako malé decko, je mi jedno, že sa mi rozmazal make-up, všetko mi je už jedno...
Adrian je mŕtvy. Zabilo ho auto, ktoré vybočilo z cesty...
Keby som ho neodložila kvôli Lubovi....
Keby som došla načas...
keby som sa nechcela tváriť dôležito...
keby...
nemusel by zomrieť. Nemusel. Nemusel... Je to moja vina...
Plačem... veľmi...

Nevládzem sa hýbať a zaspávam na lavičke, zimu necítim... už nič necítim... s Adrianom som umrela aj ja...

...to be continued...