Kam sa hrabe Pilcherová*

(*za chyby v jej mene sa ospravedlňujem- neviem jak sa píše:D)

Po asi hodinovom spánku som konečne precitla. Bola to automatická reakcia na pohyb v tesnej blízkosti. Otočím sa, otvorím pravé očko, usmejem sa.
"Dobré ránko," a už ma víta pusa na líčko, v pamäti sa mi všetko zrekapitulovalo a opätujem pusu. Pozrem na hodinky- 7:42. Rýchle počty v hlave, super, spala som hodinu...
"Nechajte ma ešte spinkať..." prevalím sa na druhý bok a prykryjem sa perinou až po ňufák, k ešte stále zavretému ľavému oku sa pridá znovu aj pravé. Pritúli sa ku mne, presne tak ako som to vídala v romantických filmoch. Splnil sa mi sen- vždy som to chcela zažiť.
"Si unavená? Chceš ešte búvať?" Reagujem kývnutím hlavy na znak súhlasu. Zrazu ma však niečo dvíha a dáva do neurčitej polohy. Tu sa nedá spať!!! Tak som po následnom pošteklení vzdala svoje ideály o zdravom 8hodinovom spánku. A išli sme sa naraňajkovať. Oni dvaja ešte spia, teda aspoň majú zavreté dvere a je tam ticho. Ale človek na tomto mieste nikdy nevie. My dvere nemáme- iba akýsi záves pripomínajúci veľmi chlpatú deku, ale oceňujem ten patent, oranžová sa hodí k hviezdičkám polepeným všade naokolo.
Po výdatných raňajkách skladajúcich sa z obschnutých chlebíčkov zo včera sa túžobne odoberem znovu do postele. Okolo 9tej znovu zaspím.
"Vstááávať, už je ráááno!!!" rozlieha sa jej prenikavý hlas všade naokolo. Ach nie, bol to všetko len sen?