Čo to, doprdele, vysielam do ovzdušia?!

Piatok: idem s Lesi po centre mesta. Bavíme sa, smejeme atď a zrazu ku mne pristúpi slušne vyzerajúci chlapík v obleku a jemne ma upozorní:"Slečna, niečo vám padlo!" Ja nahodím zhrozený ksicht, že čo to len mohlo byť a spýtam sa mimovoľne:"Čo?" A on na to:"Úsmev!" a odkráča preč.
Pondelok: idem od Ričího smerom domov a sedím v buse takmer najviac vzadu. Ešte dozadšie si sadne jedna ženská. Po chvíli sa ma pýta:"Kočka, nemáš 20 centov na cigarety?" Ja odpovedám s čistým svedomím že nemám (lebo som fakt nemala) a dali sme sa do reči a bavili sa celú cestu. Čudné...
Utorok: idem do autoškoly. Sedím takmer vzadu čelom k posledným piatim sedadlám. Jedno je obsadené, 4 voľné. Sadnú si tam traja robotníci, štvrtý sa už nezmestí, tak si sadne vedľa mňa. Počúvam rádio ale mám ho tichšie nech mi nevybuchnú uši a zrazu počujem od jedného zo zadných sedadiel:"No čo, jak sa ti sedí? Pekná, čooo?" Chlap vedľa mňa kukne na mňa a odpovedá:"No hej, všimol som si, ale na mňa je trochu mladá." (zázračná sila dvoch copíkov:D) Vystúpili tam kde ja, lenže našťastie ma na zastávke už čakal kamoš...
Streda:"Stojím (kde inde ako) na zastávke a jediné miesto, ktoré je o 11:55 v tieni je tieň, ktorý vrhá pouličná lampa. Tak som sa doň postavila. Po chvíli došla za mnou taká pani a postavila sa vedľa mňa veľmi pochvalujúc moj "bystrý um" a šikovné postavenie sa do tieňa chudej lampy. Došiel mi bus, tak som jej povedala nech si ho užije...

Normálne, človek aby sa bál chodiť po uliciach =O