Minulosť, ktorá (sa) vracia

Niektoré životné okamihy si nedokážeme tak dobre zapamätať, poprípade u mňa býva veľmi žiadaným a stálym zvykom, že v najdôležitejších životných okamihoch sa môj mozog s pamäťou vyberú niekam veľmi ďaleko, najlepšie na ostrov Fidži... a nielen vtedy.

Prajem všetkým:
Rozprávam sa s kamoškou, nejak už ani nevnímam čo mi hovorí. Odlietam na ostrov Fidži a pozorujem krásu jeho prírody. Preberiem sa z omámenia, otvorím oči a tam biele kachličky. Čo sa deje? Nejak ale nemám čas sa tým zapodievať. Za sebou počujem kamoškin hlas, ale nemôžem sa otočiť. Príliv a odliv, vyhrievam sa na pláži tohto nádherného ostrova. Škoda, že telo ostalo na Slovensku, myseľ je však v tropických horúčavách. Teraz ležím. Neviem prečo ani kde, stále počujem hlasy. Ah bože, kedy to už skončí?! To je jak zrelá na psychiatriu!!! More, vlnky, slniečko... Sedím. Juhuuu, ja SEDÍM!!! Pomaly mi dochádza, čo sa deje. Už Fidži neuvidím, už tam ani nechcem ísť, je tam teplo! Hoci, tam sa nikdy nenudím...