Prečo radšej chodím peši alebo Nechápem proč som vystúpila..

Dobrovoľne-nedobrovoľne som musela ísť domov každú zastávku iným autobusom. Čo pre mňa neni problém, ja už som skúsená cestujúca MHDčkou.
Stojím na zastávke (kde som musela zase raz prestúpiť) ja a dosť nesympatický ujo. Fajn, nevadí, mám predsa svoju mp3, svoj mobil a svoje neutíchajúce myšlienky. Príde bus, nastúpim, chcem sa usalašiť pri tyči ako vždy, tak sa otočím a... JÉÉÉB!!!!! Facka, ktorú som práve dostala, moju polohu rýchlosťou blesku otočila o 180°. V tejto chvíli mp3 prestala hrať hlavnú rolu- tú prebrali myšlienky. Tie zavelili tváriť sa, že tam niesom. Otočím sa znova a zacítila som pocit mierne pripomínajúci pocit na tyčku. Na ďalšej zastávke STOPRO vystupujem (zase raz:D)!!!
Vybehnem von štýlom "veď-ja-tu-naozaj-vystupujem-na-tom-neni-predsa-nič-divné" a zbytok cesty idem radšej peši sama... so svojimi myšlienkami. NECHÁPEM proč som sa tak zachovala!!! Ale cítim sa taká... taká... NAHRADITEĽNÁ...
.
.
.
Prechádzka pomohla, cítim sa zase raz skvele a zase raz nenahraditeľná :)
To je predsa každý... pre mňa určite:)