O tom, ako som jedného dňa začala brať ohlad na svoje šťastie...

Poznáte to:"Len ten kto chce dobro pre všetkých, zaslúži si ho sám."

Aj ja som taká bola, pomáhala som ľuďom keď boli v kríze, vypočula ich v ich zlých časoch, poradila, vzdala sa svojho voľného času a bola ochotná stále dookola počúvať ich trápenia. Keď mal niekto zlý deň, vytočil moje telefónne číslo lebo vedel, že sa dočká pomoci.

Zriekala som sa dobrých vecí len preto lebo boli príliš dobré a bála som sa ich konca.

Vzdávala som sa svojho času cez písomky aby som pomáhala okolosediacim.

A bola som šťastná. Bola som šťastná, lebo šťastím ma napĺňal ten pocit, že som niekomu pomohla. Ale jedného dňa...

...jedného dňa som si všimla, že ma to začalo strašne ubíjať. Všetci títo ľudia na mňa pôsobili tak negatívnym dojmom, že normálny človek by sa už z toho obesil...

Mala som chuť vracať, keď som zistila, že moja údajná kamarátka so mňou trávi čas len keď nemá čo iné na práci.

Mala som chuť vracať pri kamoškiných sústavných otrávených a smutných pohľadov lebo jej priateľ je debil a vtedy a vtedy jej nezavolal.

Takíto ľudia zo mňa strašne vysávali energiu.

Zrazu som si uvedomila, že niesom sprostá a viem rozoznať, kedy ma človek len využíva.

A tak sa karta obrátila.

Ona sa odo mňa dozvedela, že už nehodlám počúvať jej sústavné oplakávanie jej debilného frajera, lebo s tým ajtak nehodlá nič robiť, tak sa jej to asi páči, nie?

Ďalším ľuďom som povedala "nie" na spoločné stretnutie, lebo s nimi nemám chuť tráviť čas. A radšej som si hoci aj piatok večer sama doma čítala.

No a miesto sústavného odmietania dobrých vecí som začala z nich ťažiť pozitívnu energiu a šťastie.

Keď niečo máte radi a ste len s ľuďmi, ktorých máte radi, zrazu je všetko krajšie a lepšie.

Každý si je strojcom svojho vlastného šťastia. Preto som znovu začala robiť iba veci, ktoré chcem a byť iba s ľuďmi, s ktorými chcem. Preto sa už vyhýbam veciam, z ktorých som mala chuť vracať:)