Sila myšlienky zabudnutého kvarteta

Stáva sa mi to skoro stále. Na niekoho myslím alebo sa o ňom rozprávam (nie sama so sebou:D) a on/ona mi vtom zavolá a tak podobne.
Zaspávam s myšlienkou, že by som si znova raz rada zahrala basketbal. Kedysi (keď som si ešte musela dávať pozor na dinosaury, t.j. VEĽMI dávno) som ho hrávala s mojimi troma kamošmi. Rozmýšlam, či ešte žijú, ako žijú, kde žijú... Jedného ešte stretávam, ale tiež žiadna sláva.
:::zaspala som:::
Ráno priviedlo fakt zlý deň môjho života (nič sa mi nedarilo, MHD sa kurvila, povedala som "umri" môjmu-bývalému- inštruktorovi lebo je to fakt debil, zmokla som, až som mala mokré spodné prádlo atď...), ale tento článok nemá byť o sťaznostiach;)
Idem na odber krvi a kto to nebeží dolu kopcom na bus? Prvý z trojice "spoluhráčov"!! Idem ďalej, však je čas príchodov do škol, tak sa niet predsa čomu diviť...
Krv je úspešne odobratá, vyjdem z ambulancie a hádajte, kto tam sedí a čaká na doktorku? Druhý z trojice!! Ja som myslela, že skapem:D Vraj čaká na odber tiež. Tomu sa vraví náhoda!!
Nastúpim do busu, že pred vyučkom ešte pôjdem von (viem, dakomu sa to možno zdá čudné, ale je to jednoduché- dvaja ľudia idú na odbery svojim doktorkám a potom sa stretnú, poflákajú sa a idú do školy) a zo zvyku vystúpim o zastávku skôr, než by som vystúpila dnes. Plesnem sa po čele, že ómg, mne už úpne hrabe! Naštastie za chvíľu šiel ďalší bus. Nastúpim a... doprčic, no nieje to Tretí z trojice??? Tak som sa zamýšlala, či mám prejsť bus a ho pozdraviť. Už asi 2 roky som ho nevidela, patrilo by sa aspoň pozdraviť však býval to kamoš, ale... už musím vystúpiť. Jedna zastávka je proste príliš krátka...