Tichý výkrik

Doslova :)
Zrazu som totiž musela byť aspoň na 5 sekúnd sama aby som všetko dokázala normálne spracovať a objektívne pochopiť.
Tak som proste ušla na záchod, akokoľvek to bolo zbabelé (ajtak mi začalo treba cikať O=)).
Sadla som si, nadýchla sa, otvorila ústa a začala som "kričať". V skutočnosti som totiž nevydávala žiaden zvuk, iba vzduch sa nehlučne dral von stisnutým hrdlom. Vnútorne ma to však nejak zvláštne upokojovalo, lebo som sa cítila akoby som kričala ale pritom som nekričala (ehm, chápeme sa?:D).
Úpromnosť JE dôležitá. Ale zase aj také milosrdné zamlčanie skutočnosti (pozor! nie klamstvo;)) nemusí byť dakedy odveci. Niektoré podrobnosti proste vedieť NECHCEM(E). Napr. ako vám zavádzali hadičku do kolena (mne osobne plne stačí vedieť, že ste boli v nemocnici ale už ste ok;)). To bol len príklad;)

Viem, že je to možno čudné a totálne nepochopiteľné, ale myslím, že som práve pochopila o čo doteraz išlo môjmu Nevedomiu (áno, predmet psychológia je fakt haluz:)), keď som dakedy konala fakt nepochopiteľne. (Fakt som to mohla VYCÍTIŤ???)
A dúfam, že práve nastal čas uvedomiť si, že nie vždy musí minulosť ovplyvňovať našu prítomnosť................

........a ak nie, mami, tati, najbližšieho pol roka chodíte na WC susedom........