Con te partiro...

Vyzerali čudne. Sedeli vedľa seba na sedadlách obrátených chrbtom k jazde. Obopla som si rukami telo, nepredpokladala som, že bude až taký chladný večer. Alebo možno to bol chlad vyžarujúci z nich? Nie, cez autobus to predsa nefunguje... ?
On mal ruku obopnutú akoby okolo nej, ale dlaň mal nacapenú na skle. Ona mala prekrížené ruky. Ale najprv som si všimla pohľad. Neprítomný, bojazlivý, určite mala strach. Sledovala neurčitý bod za sklom autobusu. Zhrozene odvracala hlavu s plačom na krajíčku. A on jej len hovoril veci do uška ďalej a ďalej... V tvári vyzeral naštvato. Nie! Akoby ju do niečoho nútil. Ona naopak nehovorila nič. Nechcela ani počúvať...
Viem, že rýpať sa v cudzích životoch sa nepatrí. Len som dneska videla takú scenériu a napadlo ma, že ešte som nikdy neopisovala ľudí takto, tak to skúsim. Z ich výzoru odo mňa nechcite nič, lebo ten ma nezaujímal. A jedna červená na semafore je predsa na toľko vecí trochu prikrátka.