Skutočne už naposledy

Nenávidím ho. Vážne strašne. Najviac ma desí, že som si to doteraz vôbec neuvedomovala, ale fakt strašne. Myslela som len naňho. Celé roky. Nevšímala som si tých dosiahnuteľných. Óóó, aj ON bol dosiahnuteľný, však bol, tomu verte.
Nasledoval Veľký tresk.
Ticho.
Tma.
Nič.
Ja.
Želám si, aby som ho nikdy nebola stretla. Aby som si nikdy nechcela krátiť dlhú chvíľku jeho spoznávaním. Želám si, aby mi ho on nikdy nebol predstavil. Želám si... Všetko by bolo iné. Nemusela by som to spraviť človeku, u ktorého som si práve uvedomila, že by mohol byť ten "správny" KEBY... Keby som nespoznala JEHO.
Šialenstvo.
Nenávisť.
Ticho.
Tma.
Nič.
Ja.
Hrabem sa vo svojich papieroch, zúrivo škrtám všetky mená. PRESTANTE!!! Choďte už preč, VYPADNI!!! Ja som to nechcela, to TY!!! Nechaj ma na pokoji!!! Kvôli TEBE teraz trpí on!!! TY si mi všetko vzal!!! Kradnúť sa nepatrí, VRÁŤ MI TO SPäŤ!!!
Nenávisť.
Ja.
Pochopila som.
Ale teším sa, že viem, prečo si bol chvíľu taký. Život je plný paradoxov. Jak sa ti lúbi, keď sa tvoje zbrane obrátili proti tebe??? Mne sa to lúbi. Moc. Ale vráť mi to. Nepatrí ti to. Nebudeš to mať. Vezmem si to späť. Už nebudú ľudia kvôli tebe trpeť.
Toto bolo skutočne už naposledy.
Naposledy nenávisť.
Naposledy ticho.
Naposledy nič.
Naposledy ty.
Naposledy.
Zvoním u vás doma, za opaskom nôž, a ty ma vpúšťaš...