Hope can be worse than hopelessness

Teraz mám trochu času a chute, tak idem zapísať dačo (dúfam že) poučné...
U viacerých ľudí sa stretám s heslom

"RADŠEJ NEDÚFAJ, ASPOŇ NEBUDEŠ SKLAMANÝ/Á"

no a ja to teraz idem rozanalyzovať. Prvýkrát som sa s tým stretla pred dvoma rokmi, na statuse to mal jeden kamoš, aj sme to analyzovali, že čo tým chcel básnik povedať. Hovoril,že berie veci tak jak sú,nefantazíruje a neprikrášluje. Lebo keď veci nevídu podľa jeho predstáv tak bude smutný.
Pravda.
Druhýkrát som sa s tým stretla pred niečím menej ako rokom v jednej inteligentnej debate. Dotyčný nechával veci plynúť, že nejako sa snáť vyvinú, netreba sa snažiť, všetko príde...
Netreba sa snažiť?

Dobré postoje, čo? Nie. Teda neviem... aj ja som si myslela, že sa riadim tým heslom. Ale... raz prišiel jeden škaredý upršaný deň (obrazne povedané:D) ktorý mi ukázal, že stále niečo očakávam. Očakávam ráno budíček, očakávam pomoc od blízkych, očakávam že veci pôjdu hladko(?). No ale ono to neni tak. Nemyslím teraz, že by som brala veci ako samozrejmosť... Veci sa NESMÚ brať ako samozjrejmosť!!!

Ale...
Samozrejme, že pomôžem Dží cez písomku (ak budem vedeť!).
Samozrejme, že sa porozprávam so ségrou (ak nebudem preč!).
Samozrejme, že pojdem von (ak budem mať na to chuť!).

Niekedy človek začne dúfať, že veci sa zlepšia. Ak sa nezlepšia, nasleduje sklamanie... Ak sa zlepšia, o to viac si tú radosť užijeme. Kvôli tomuto riskujem aj takmer beznádejné dúfania...
A trpím sklamania...
?