Pri svetle mesiaca

Aký je to pocit, keď vám niekto pomaičky trhá dušu aj srdce na kúsky? Vy sa môžete len prizerať a nezasiahnuť, lebo viete, že zasiahnuť sa v tomto prípade nedá. A ani nechcete... srdce s rozumom sa dostáva do konfliktu, márne mu vysvetluje, že keď nezasiahne tak praskne a celý rozum sa môže potom strčiť, lebo zanikne aj on.
Bolí to. Veľmi to bolí. Cítite každú naťahovanú bunku tela, až kým nepraskne. A potom pokračuje ďalej. Tak veľmi to bolí. Cítim každý zárez do môjho tela, zvíjam sa na zemi, krútim sa v agónii ale nikdo ma nevidí. Fakt veľmi to bolí, keď vám dušu trhajú napoli. Už nemôžete nič robiť, toto je jedna z vecí, ktorá sa vás tak týka ale zároveň na vás tak nezáleží.......
Čas naberá na rýchlosti, minúty sa stávajú sekundami, hodiny minútami. Každý večer zaspávam s pocitom ďalšieho premárneného dňa, ktorý sa už nikdy viac nevráti. Všetky hádky... ono je to vlastne zbytočné, už na tom nezáleží. Už nezáleží na ničom. Keď viete, že raz vám to srdce predsalen roztrhnú.
Viem, že ešte o nič nejde. Ešte nie. Hoci každým dňom... každým poondeným dňom sa to blíži. Viem to. Veľmi to bolí. Veľmi.....
Posadím sa na múr a budem pozorovať mesto z vtáčej perspektívy, budem sa prizerať z na veci, ktoré ja neovplyvním. Budem sa prizerať a možno sa niečo stane.
Vždycky je naděje.