Sestrička:"Jaj, slečna, ty si taká ukecaná aj v skutočnosti?" Ja:"?"

Tak a už som doma. Z nemocnice. Surovo mi vyrezali časť tela. Konkrétne KRČNÉ MANDLE.
Na krčnom som proste rarita, hviezda, zvláštny úkaz, hybrid... nazvite si ma jak chcete:D
Pôvodný termín výberu mal byť v pondelok (okej, ten najpôvodnejší ešte v lete a potom 2. najpôvodnejší o 2 dni neskôr, čiže toto je TRETÍ PôVODNÝ termín ale koho to zaujíma?:D)... Avšak bez celkovej anestézie. Pichli mi kanilu do ruky. Pri sestričkiných slovách:"Jaj, však tebe to tam nejako nejde," a pohľade na krv valiacu sa mi z ruky mi hneď bolo jasné, že toto happy end mať nebude... Skrátka a dobre, odpadla som. Vzkriesili ma, postavila som sa a so slovami:"Mne je ale vážne zle," som si sadla, neskôr zase ľahla na zem, kriesená sestričkami. Oni vravia:"To je normálne, už veľa ľudí nám tu odpadlo, ale neviem, či by si to bez narkózy zvládla keď už len kanila ti robí problém..." Po týchto slovách som mala jasno: DNES IDEM DOMOV!!! Zakončila som to ešte do tretice jedným odpadnutím pri výbere kanily...

Takže na operáciu idem v piatok a v celkovej anestéze(vie niekto plis jak sa toto slovo skloňuje? Lebo ja ne:/ ). Mala som JEDINNÚ povinnosť- než pôjdem na sálu, prezvoniť mamu aby vedela. Hádajte či sa mi ju podarilo splniť? ...NIE! Lebo som na to ZABUDLA. Sedím a čakám, zo sály počuť plač detí dvoch mamičiek z môjho oddelenia. Museli sme sa rozprávať aby neskolabovali. Misia splnená, jedna mi ponúkla svoj mobil na zavolanie:)
Idem na sálu. Začali mi vyzliekať tričko s tým, že:"Však určite máš podprsenku..." no po mojom "ehm... nie?" ma aspoň zakryli. Ležím a ide mi ihla do ruky. Nechápem prečo ale vôbec to nebolelo ani som nemala chuť navštíviť stav bezvedomia...

MOJE VNÍMANIE CELEJ VECI: Po vpichnutí som im začala kecať, že ak mi ten leukoplast strhnú, tak mi vydepilujú polky ruky a zrazu som sa zadívala hore, že jej, aké pekné svetlo... jej ono je rozmazané, to je prdel .......................... prebudila som sa s tým, že musím splniť druhú misiu a to napísať mame správu že žijem. Zobrala som mobil a ................. prebudila som sa na to, že mám infúzku. Začala som vnímať a mame som napísala že :"Žijem", ak keď by som mohla odprisahať, že som jej už dneska raz písala...
AKO TO VŠETKO BOLO V SKUTOČNOSTI (podľa výbovede sestričky, ktorá ma viezla späť na izbu a anesteziologičky, ktorá bola prioperácii): Pichli mi kanilu a náladovku. Ja som sa začala smiať jak najatá a strašne som rozhadzovala rukami, že museli stojan držať. Rehotala som sa jak stádo idiotských rehotajúcich sa koní, čo im už nedalo a spýtali sa ma, že prečo sa reku smejem. Ja:"Ja nevieeeem, ale smejte sa so mnou:D:D:D ..." Stále som im niečo rozprávala (dúfam, že to boli podrobnosti z môjho intímneho života :/ ). Po operácii ma viezli na izbu. Mandle čerstvo vybraté, ústa plné krvi ale čoooo tam po tooooom, ja si blabocem a smejem sa ďalej. Vraj som sestričke strašne oduševnene niečo rozprávala, ale ona mi veliké hnedé rozumela. A viete akú sms som poslala mame? Stojí v nej:"Jo spimu tem" ... Takže ak niekto vie, čo som tým chcela povedať, nech mi to plís povie, lebo ja som tomu fakt že nepochopila:D:D:D


...ááá, ten článok je dlhý!!! Tak promiňte, ale teď mám deficit rozprávania lebo to dakedy kurevsky bolí, tak aspoň v písaní kecám:D
Áno, a že ešte sa nikdy nestretli s reakciou akú som nahodila ja:D